Profil: Satoshi Kon
Maroš Brojo – 2011-06-08
24. augusta 2010 svet anime opustila vo veku iba 46 rokov jedna z najvýraznejších osobností japonskej animácie za posledné roky. Satoshi Kon nečakane zomrel na rakovinu pankreasu a zanechal po sebe rozpracované dielo Dream Machine, ktoré malo predstavovať posun v jeho tvorbe a bolo netrpezlivo očakávané.
Satoshi Kon sa narodil v roku 1963 na japonskom ostrove Hokkaido. Vyštudoval odbor Dizajn vizuálnej komunikácie na Musashino Art University v Tokiu a už počas štúdií sa intenzívne venoval kresleniu mangy. Jeho prvým úspechom sa stalo dielo Toriko. Získal zaň ocenenie za najlepšieho nováčika v polročníku venujúcemu sa japonskému komiksu. Na večeri po odovzdávaní cien sa po prvý raz stretol s vtedy ešte iba komiksovým spisovateľom Katsuhirom Ōtomom. O niekoľko rokov s ním nadviazal spoluprácu a práve vďaka Ōtomovi sa Kon dostal i k celovečernému filmu.
Po kreslení máng na objednávku pre časopisy sa Kon v dôsledku vyčerpania a problémov s alkoholom (za 3 mesiace sa mu samému podarilo vytvoriť vyše 200 strán komiksu) rozhodol po hospitalizácii preorientovať na animovanú tvorbu. Zamestnal sa v štúdiu Movic a pracoval tam ako bežný animátor a výtvarník pozadí na filme Roujin Z (Rôjin Z, 1991) z pera Katsuhira Ōtoma. I vďaka tomuto filmu sa čoskoro preslávil ako kreslič pozadí, ktoré ukotvujú postavy v realite. Po niekoľkých rutinných prácach na menej významných dielach sa pustil do užšej spolupráce s Ōtomom a v jeho poviedkovom filme Memories zadaptoval mangu tohto autora do formy scenára pre poviedku Magnetic Rose. Od štúdia Madhouse prišla ponuka na nakrútenie celovečerného filmu a v roku 1998 už má premiéru jeho prvý film Prefect Blue (1998) po nakrútení ktorého Kon zostáva až do jeho smrti (na jednu výnimku) verný celovečernej tvorbe.
Satoshi Kon je režisérom iba štyroch celovečerných filmov a jedného seriálu. Už svojím debutom si ale dokázal získať pozornosť vo svete, dôkazom čoho sú i získané ocenenia a pozvania na rôzne festivaly po celom svete. Konovo dielo je výnimočné a osobité. Venuje sa animovanému filmu, no jeho príbehy nie sú ani zďaleka pre deti. Sex, vražda, obťažovanie, pedofília, kríza/strata identity, negatívne ľudské vlastnosti – to sú motívy, ktorým sa venuje vo svojich na prvý pohľad hravo pôsobiacich animovaných dielach. Skúmanie dopadov modernej spoločnosti na človeka, jej trendy a popkultúra, všetky tieto témy a mnoho ďalších, sú súčasťou každého jeho filmu.
Kon neignoruje okolitý svet plný techniky a pokrútených ľudských charakterov. Nezameriava sa na okolím neovplyvnených jedincov s problémami, ktoré si vzájomne riešia vo svojom uzavretom mikrosvete. Namiesto toho skôr poukazuje na fakt, že nie len my sami, ale rovnako aj tlak prichádzajúci zvonka, zo spoločnosti, obvykle spôsobuje deviácie a schizofréniu ľudí a jeho postáv. V súvislosti s rozpoltením osobnosti je pre Kona charakteristické i skreslenie „skutočného“.
Sen, halucináciu, zhmotnené predstavy, subjektívnu realitu a skutočnosť vo svojich filmoch mieša do jedného celku spôsobom, ktorý dokazuje, že si je plne vedomý sily a potenciálu animácie. Jeho diela v tomto smere nie sú samoúčelné. Kritik Jasper Sharp po jeho prvom filme tvrdil, že zbytočne animoval hraný film, nie je to úplne pravda. Práve vďaka animácii sú jeho diela také fascinujúce (využíva jej výhody naplno práve tam, kde by sa v hranom filme musel uchýliť ku počítačovým efektom a odviesť tak divákovu pozornosť od zmyslu a obsahu snímky). To, že jeho filmy sú kreslené a nie hrané, možno považovať za súčasť jeho autorského rukopisu, pretože je pravdou, že často pôsobia viac ako hrané snímky. Právom je prirovnávaný k Alfrédovi Hitchcockovi.
Obaja sú majstrami svojho remesla, plne si uvedomujú potenciál výrazových prostriedkov filmu/animácie a naplno ich aj využívajú. Aj budovanie napätia je obom rovnako blízke. Hitchcock i Kon preberajú námety z reality, z bežných problémov a konfliktov a prispôsobujú si ich podľa svojho, často ich ženú až do extrému. Pokiaľ ale Hitchcock vytvára svet plný napätia a strachu, Kon sa skôr zameriava na zmätok (podnietený zmenou reality) a vnútornú úzkosť postáv. Oba tieto pocity zároveň prenáša i na diváka a vďaka tomuto postupu sú jeho hlavní hrdinovia i diváci väčšinou v tom istom citovom rozpoložení.
No ako už bolo povedané, Konov prínos nekončí iba pri výbornom ovládaní a využívaní výrazových prostriedkov animovaného filmu. Jeho filmy sa dajú po myšlienkovej a obsahovej stránke zrovnávať s akýmkoľvek iným autorským tvorcom a prinášajú do anime hĺbku, ktorá sa v posledných rokoch vytráca spolu s doznievajúcimi hlasmi skupiny tvorcov vychádzajúcich z novej vlny mangy 80. rokov. Zároveň však svojimi originálnymi témami a trefnými postrehni obohacuje aj kinematografiu ako takú. Je preto nesmierna škoda, že európskym a americkým publikom zostáva do veľkej miery nepovšimnutý a jeho tragická smrť mu zabránila v ďalšom prínose pre anime tvorbu „náročnejšieho“ diváka.